top of page

Ironman World Championship Hawaii 2019.

USA. Hawaii. Kona. október 2019.


Ubehlo už dosť času odkedy som prebehol so Slovenskou zástavou po najslávnejšej triatlonovej Finish line na svete a dozrel čas to s odstupom času zhodnotiť. Vnútorné očakávania boli veľké, forma sa zdala byť dobrá, počasie priemerné (rozumej horúce a veterné ). Všetky povinné a náročné ceremónie ako registrácia, bike check-in aj poučenie pretekárov prebehlo hladko a ostávalo už len podať výkon a prežiť deň D.

Sobota ráno, pobalení, nabudení, napätí, nervózni. Všetko pripravené... Ostáva posledný detailík. Kľúče od auta. Kde sú? Odpoveď nepozná nikto. Po asi jednej minúte kľudu nastáva panika. Kľúče sa nedarí nájsť. Do depa je to dobrých 40 minút autom. Taxi služby nedostupné, všetci uberáci spia. V zúfalstve budím kanadskú rodinku na dovolenke a po presvedčení otca, že nie je námesačný nás už vezie na štart. Raňajky v aute nie sú práve to, čo chcete zažiť pred takýmto závodom, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Tetovačky na ruke, kolesá dofúkané, poriadne sa ponatierať a šup rovno do prvej štartovej vlny.


Plávanie vo mne budí hrôzu. Spomienky z roku 2016 sú stále v hlave a poviem vám, že takú bitku ako vtedy som nedostal ani keď sme ako deti babke zapálili senník. Nič také sa našťastie nekonalo. Plávalo sa mi dobre, vlny ma nerozhodili a až na malé zaváhania som vždy zvládal udržať sa v skupine. Plávanie za 1:05 musím brať všetkými desiatimi.


Cyklistika bola disciplína na ktorú som sa asi najviac pripravoval. Nový spôsob štartovania v štartových vlnách sa z môjho pohľadu ukázal ako správna voľba, na trati nevznikali obrovské balíky a aj napriek tomu, že penalty boxy praskali vo švýkoch, mi prišla cyklistika fair. Aj keď som v tejto disciplíne od roku 2016 zaznamenal veľký progres, v sobotu sa mi nedarilo. Len ťažko hľadám v tejto chvíli odpovede. Do 80 km šlo všetko hravo a s ľahkosťou, ale ako náhle sa pod Hawi zdvihol vietor bolo po zábave. Vietor ma dokonale deprimoval a moje myšlienky razom smerovali už len k záverečnému maratónu.


Po rýchlom depe vybieham na beh dúfajúc, že sa opäť raz budem môcť spoľahnúť na beh a že do cieľa dobehnem za denného svetla, keďže s reflexnými prvkami som v príprave rozhodne nerátal . Na Havaji sa stmieva už o šiestej takže zas toľko času nemám a tak hneď od začiatku prišliapnem a bežím v tempe 4:20/km. Plán jasný, nič nepodceniť, na každej občerstvovačke chladiť, chladiť a ešte raz chladiť. Tieň na tejto trati nehľadajte a bublinku vo vodováhe by ste do stredu asi tiež dostali len ťažko. Neustále striedajúce sa vlnky hore a dole preveria pripravenosť vašich svalov z každej strany. Prebehnúť na začiatku rozpálenú Ali'i Drive, ktorá je plná ľudí, je ešte za odmenu. Tu bežia takmer všetci. Na rozpálenej "Queen K", ku ktorej vedie stojka, s ktorou sa trápilo aj naše auto, to už také ružové nie je. Tesne po výbehu na ňu absolvujem povinnú zastávku v "ToiToike" a dúfam, že bude jediná . Asi najťažšou časťou bežeckej trate je úsek k Energy labu. Je to lávové pole, kde sa vzduch nepohne a celý čas až na obrátku je to dole kopcom. Problém nastáva cestou späť, to už je zas hore kopcom. Vraj kto sa vráti s Energy Labu s čistou hlavou sa už do cieľa nejako dogúľa. Môžem potvrdiť, je to pravda. Za 3:15 vbieham do cieľovej rovinky, stíham vziať Slovenskú vlajku a vychutnávam Finish line.



Cieľový čas 9:35:20 s odstupom času vnímam ako úspech. Určite vidím veľké rezervy, ale v kontexte možností mojej prípravy nemôžem byť úplne nespokojný. Určite poučený o nové skúsenosti a poznania samého seba, ukončujem túto kapitolu.

Záverom úprimne ďakujem všetkým, ktorí priložili ruku k dielu. Bez nich by to nešlo...



Foto archív M.Holub



2 views0 comments

Comments


bottom of page