top of page

Koniec jednej kapitoly

Tento post som odkladal veľmi dlho a vznikol jedine kvôli vám priatelia. Sherlock Holmes by ťažko hľadal pozitíva v mojej tretej účasti na Majstrovstvách sveta v dlhom triatlone v Kone a ja som nechcel ukončiť túto kapitolu kariéry príliš negatívne. Ale dá sa to po tom všetkom vôbec?


Áno, hlava to vie: "nie je to žiadna tragédia”. Tie skutočné tragédie na nás v posledných dňoch padajú až príliš často a vôbec sa nedajú porovnávať. Ale skúste to povedať srdiečku športovca.


Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali 8. októbru šlo všetko tak troška nad očakávania a pocit z mojej formy predčil všetky moje očakávania. Behal som ľahšie, jazdil som rýchlejšie, teplo ani vietor mi nevadili. Možno preto, že som v Kone zažil ďaleko horšie vyčíňanie živlov a tak som v závodný týždeň začal snívať o veľkom výsledku.


Bohužiaľ v stredu prišlo to, na čo by som rád zabudol. Bolesti hrdla, suchý dusivý kašeľ, teplotu som si našťastie nemal čím odmerať, chuť do života asi taká, ako keď si ráno prečítate status ministra financií a tak som tri dni strávil v posteli s tabletkami, do ktorých som vkladal poslednú nádej, že sa na ten štart postavím.


Aj som sa postavil, hoc v to ráno mi teda do spevu rozhodne nebolo, (nie, že by mi niekedy v závodné ráno bolo), ale musel som to aspoň skúsiť.


Plávanie, bolo zo začiatku ok a ja som v hrči heroicky bojujúcich triatlonistov tak dáko nemal kam uhnúť, dostával a rozdával rany doľava, doprava a tak stále dookola, až som sa ocitol v depe s priemerným časom, ktorý neoslní, neurazí, ale vlastne to bolo úplne jedno. Vtedy a vlastne ani teraz na tom vôbec nezáležalo.


Cyklistická časť sa v Kone začína pomerne z ostra krátkym, ale prudkým brdkom a už tu som rýchlo zistil, že dnes mi tu “pšenka rozhodne nepokvete”. Nohy prázdne, ale morál ešte stále vysoko, viera, že sa to ešte môže rozbehnúť. Prišiel 60-ty kilometer, ktorý bol ten bod zlomu, bod, kedy som spravil jedno z najťažších rozhodnutí v mojej športovej kariére a zastavil. (Stav v akom som večer zaspával neskôr len umocnil správnosť môjho rozhodnutia). Ďalej to už jednoducho nešlo. Vedel som, že ešte pár šliapnutí a po svojich by som sa už späť nevrátil. Tých 60 km späť bolo určite najdlhších a najťažších v mojom živote. A nie preto, že som ich šiel 3 hodiny na malej. So slzami v očiach som stretával stovky triatlonistov, ktorí mi išli oproti, bol som naštvaný, závidel som každému, kto mohol závodiť. Ten kalich horkosti som vypil úplne do dna.


Dávať rady ostatným, že riešiť veci, ktoré nevieš ovplyvniť je zbytočné, to je naozaj veľmi ľahké, ale tá pachuť horkosti v mojom vnútri stále ostáva. Urobil som všetko dobre, nebolo mi dopriane, holt aj taký je život, aj taký je šport, nie je každý deň nedeľa a ak by toto malo byť to najhoršie čo ma v živote stretlo, tak by som to bral všetkými desiatimi.


Je tak troška patetické, že pri mojom poslednom štarte v Kone som zažil svoje prvé DNF v živote.


Ďakujem vám všetkým, ktorí ste mi po celý čas posielali energiu, verte, že som ju cítil a stále cítim. Teraz je čas sa nadýchnuť a posunúť sa zas o krok ďalej nielen ako športovec, ale aj ako človek.


Mahalo.

1,087 views0 comments

Comments


bottom of page